Rodokmeň patriarchálnej rodiny siaha do 13. storočia. Spravidla najstarší synovia odchádzali na skusy do sveta.
Jeden z nich Pavel Viktor Žuffa v úvode svojho pracovného denníka po európskom Rusku v roku 1931 si poznamenal, že Liptov nie je známy už iba bryndzou, ale aj liptovským remeňom.
Žuffovci neboli ani bohatí, ani šľachticmi
„Remeň bol v pozadí ich mnohorakých aktivít, ktoré vyúsťovali nielen do rozvoja garbiarskeho priemyslu, ale zároveň dvíhali národný, kultúrny a spoločenský život, vedu či šport. Podporovali cirkev, vzdelávanie, dobročinnosť a spolu s ďalšími rodinami vytvárali v mestečku charakteristické prostredie, kde sa snúbila vernosť svojim koreňom s toleranciou a otvorenosťou k podnetom, ktoré prichádzali zvonku,“ tvrdí autorka výstavy, venovanej tejto známej famílii Ľubica Rybárska.
Výstava o vrbických, huštáckych a svätomikulášskych továrnikoch v Mestskom múzeu Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši zaujme obyvateľov mesta aj potomkov tejto rodiny, historikov i novinárov.
„Žuffovci svoj pôvod odvodzovali od predka Ladislava de Revišné et Hodochyn alias Nemes Dedina aliter Žuffa doloženého z roku 1583. V písomných prameňoch nachádzame ich priezvisko zapísané ako Žuffa, Žufa či Zsuffa,“ vysvetlila Ľ. Rybárska.
Pokračovala, že podľa spomienok členov rodiny a nepriamych archívnych dokladov Žuffovci prišli do centra Liptova v druhej polovici 17. storočia a začali nový život spojený s poľnohospodárstvom, chovom dobytka a jeho predajom.
„Nebolo ďaleko ku ševcovskému či garbiarskemu remeslu, rozšírenému v susednej Vrbici, kde sa usadili,“ dodala autorka výstavy a zdôrazňuje, že Žuffovci neboli ani bohatí, ani šľachticmi.
Kože predávali aj iným remeselníkom
Michal a Juraj Žuffa sú koncom 17. stor. spomínaní v mestskom protokole v súvislosti s vymáhaním dlžôb. V roku 1687 k novoprijatým tovarišom cechu ševcov patril Michal Žuffa.
V roku 1701 Martinus Žufa, v roku 1705 Andreas Žufa, v roku 1744 Adamus Žuffa, v roku 1774 Martynus Žufa a v roku 1780 Joanes Zuffa. Ševci v dielničkách spracovávali hovädzie kože a šili jednoduchú obuv, najmä krpce.
V r.1818 sa narodil Ján Žuffa, ktorý zdedil garbiarske remeslo a stal sa obecným notárom, kasírom – viedol účtovníctvo vo Vrbici. Patril k blízkym spolupracovníkom farára M. M. Hodžu.
Meno Andrej Žuffa ml. je súčasťou tatranského názvoslovia, po ňom pomenovali žľab v severnej stene Kriváňa. S ním došlo po roku 1948 k uzatvoreniu dejín tejto fabrikantskej rodiny. Pred jeho očami znárodnili ich rodinný majetok a nielen to. O rok neskôr sa ocitol vo vykonštruovanom procese s Viliamom Žingorom. Zomrel v r. 1963.
V spomienkach hovorí o začiatkoch rodinného podniku. Aj o živote garbiara, zakladateľa továrne na remeň Mateja Žuffu st., ktorý po vyučení najprv pracoval v garbiarni Kováč a Stodola ako robotník. „Pracuvali denne 12 hodín, večere a rána v zime pri lojových kahancoch, na ktoré loj si miseli sami naškrabať zo surových koží.“ Spolu s mladším bratom, Andrejovým otcom, „po každodennej práci vo fabrike, doma, primitívne v súdkach začali vyrábať krpcovinu, ktorú po nedeliach predávali v dedinách.“
V júli 1883 rozsiahly požiar zničil Vrbicu i centrum susedného Sv. Mikuláša. Garbiarne oheň poškodil, okrem dielni Žuffovcov, ktorí okamžite požiadavky trhu po hotových kožiach uspokojili. Z dielní bratov Žuffovcov vychádzala prvotriedna kvalita. Zisky investovali do modernizácie a rozširovania výroby. Báli sa, že im ryby v potoku podochnú.
Kto bol Juraj Žuffa
Ulicu Juraja Žuffuv Palúdzke, jedinú, ktorá nesie meno odvodené od Žuffovcov, si mnohí spájajú s rodinou. Nie je to tak. Málokto sa môže pochváliť, tak ako rodiny Drobáňovcov, Piačkovcov, Taračkovcov a i., že po ich príbuznom je pomenovaná ulica. Kto bol Juraj Žuffa? Uznávaný odborník, strojník chemickej technológie. Do apríla 1945 pracoval vo fabrike stará koštialeň, kde aj žil s manželkou Emíliou. Ich dcéra Želmíra vychovala Tatianu Taračkovú – docentku psychológie na Komenského univerzite. „Bol to uznávaný odborník, apolitický, milý človek, veľmi skromný, vtiahnutý do práce,“ tvrdí neter Zdena Drobáňová. Vryli sa jej do pamäti nedeľné návštevy vo fabrickom domčeku u Žuffovcov. Pred oslobodením mesta zablúdená strela Juraja Žuffu zabila. Ulica, na ktorej konci zostali už iba fabrické ruiny, je zrejme preto pomenovaná po ňom.Ulíc, nesúcich mená ľudí, ktorí padli vo vojne za vlasť, nie je veľa. Obyvatelia zo Žuffovej si ako väčšina myslia, že ide o hold Žuffovcom. Aj im to patrí. Ale doma je ťažké byť prorokom. Skúste sa spýtať niekoho z Penkalovej ulice, či vedia, kto bol S. E. Penkala – patentovaný vynálezca plniaceho pera.
Rodiny Mateja aj Andreja sa rozrástli.
„Roku 1903 sa bratia rozhodli podeliť a tak Otec ako mladší vystúpil a kúpil v Palúdzke Kapalovský mlyn. Vtedy som sa ja vrátil z vandrovky, aby som pomáhal Otcovi. Začali sme hneď stavať, ale hneď na začiatku sme mali veľké ťažkosti. Vtedajší župan Palugyay bol proti tomu dôvodiac, že mu zdražejú poľní robotníci a v potoku Palúčanka že mu ryby vydochnú. Potom sme mali veľké začiatočné ťažkosti vo výrobe a hlavne chybuval nám dostatočný kapitál. Od svojho brata dostal výplatu 80.000 K. Neskoršie Otec zaviedol s veľkým úspechom veľmi komplicíruvanú, na tie časy novú surovinu, tzv. kipsky z Indie, čo znamenalo nové obdobie v našom odbore nám donieslo značný finančný úspech. Až prišla prvá svetová vojna a s ňou veľký rozmach,“ píše Andrej Žuffa ml.
Na pohon strojov využívali vodu
V roku 1914 tu zamestnávali 90 robotníkov. Trieslom činené zvrškové kože všetkých druhov i chrómový a teľací box patrili k žiadanému artiklu. Drevom okrúžené jamy pod farou vedľa palučanského ihriska ešte v šesťdesiatych rokoch 20. stor. boli pre hráčov postrachom. V nedeľu počas zápasov sa v nich občas ocitla aj futbalová lopta.
Brat Milan, vzdelaný garbiarsky chemik, neskôr ako riaditeľ otcovej fabriky nahrádzal trieslo prírodné za syntetické. Vďaka jeho patentom zmodernizovali výrobné procesy, rozšírili sortiment. „V krízových dvadsiatych a tridsiatych rokoch sa mnohorako angažoval pri záchrane mikulášskeho kožiarskeho priemyslu, argumentoval, dovolával sa pomoci v najvyšších vládnych kruhoch, písal do novín, vo vlastnej fabrike podnikal kroky, aby úpadku či zániku mikulášskych garbiarní zabránil,“ ozrejmuje Ľ. Rybárska.
Po otcovej smrti v roku 1919 viedol Andrej fabriku s bratmi Pavlom a Milanom.
Na výstave sú aj knihy o Žuffovcoch. Vladimír Žuffa v publikácii Ladislava Takáča Len sa nikdy nevzdať spomína: „...ako maják sa mi zjavila vidina mužnej postavy môjho brata Milana. Neúnavný, skromný, rozumný, ušľachtilý, ale prakticky rozmýšľajúci bojovník za lepšiu budúcnosť našich detí. V zápale sebaobetavého boja so životom utŕžená duševná rana aj jeho hnala do priepasti, keď sa mu zdalo, že stratil cieľ aj zmysel svojho ďalšieho života v najaktívnejšom veku. Avšak mohutná sila jeho duše ho z toho vtedy vytiahla a odovzdala ďalšiemu osudu.“
Všetci Žuffovci neboli garbiarmi
Pavel Žuffa zomrel v roku 1970, neoficiálny dedič garbiarskej a kožušníckej výroby zostal pracovať v Kožiarskych závodoch. Ale Matej Žuffa ml. vyštudoval za elektrotechnického inžiniera. Po povojnovej reorganizácii energetiky bol námestníkom riaditeľa Oblastného riaditeľstva pre priemysel energetický v Bratislave.
Po februári 1948 ho z tejto pozície odvolali bez udania dôvodu. Pavel Žuffa ml. bol elektrotechnik a vynálezca. Vladimír Žuffa lekárnik, ktorému režim umožnil až po r. 1961 vrátiť sa do rodného Liptova. „Bojujem a do posledného dychu budem bojovať, čo ako už skleslou energiou a slabo účinnými prostriedkami, proti lži, za pravdu, proti ľudskej zverskosti a bezohľadnosti,“ píše Ivanovi Viestovi (bratovi jedného z vojenských veliteľov SNP, fašistami zavraždeného gen. R. Viesta).
Jedna z mála žien, ktoré sa v Žuffovskej famílii presadili, Soňa Kovačevičová, napísala o rodičoch Pavlovi a Oľge Žuffovcoch v knihe Preskakovanie polienok: „Otec od detstva patril medzi najväčších huncútov Palúdzky a Mikuláša. Moju vecnú matku a starú matku jeho výčiny rozčuľovali do nepríčetnosti. K hnevu dávali príčinu otcove zábavy pri Cigáňovi, ktoré končili tým, že mame prišiel i s cigánskou kapelou zahrať „tuš“ – pesničku na dobrú noc či ráno. Nazlostená mama schmatla vedro vody a s vetou: „Keď tuš, tak tuš“ vyliala vedro vody na otca i muzikantov.“
Výstava z dlhodobého cyklu Mikulášske rody v mestskom múzeu potrvá do apríla.
