RUŽOMBEROK. Výsledkom spisovateľkinho „cválania“ je deväť kníh, desiata si práve hľadá svojich čitateľov. Možno ich ani nemusí príliš hľadať, lebo „... všetky knihy Denisy Fulmekovej u nás v knižnici sú otáčané,“ potvrdila záujem čitateľov riaditeľka MsK Tatiana Babincová. Samozrejme, otáčaním myslela výpožičky. Stretnutie autorky s čitateľkami tak bolo bonusom k jej požičiavaným knihám. Nieslo sa v intímnej atmosfére, moderátorske slovo patrilo Márii Krivosudskej z oddelenia beletrie pre dospelých.
„S organizovaním takýchto stretnutí sme začali v rámci akcie jedného vydavateľstva Príbehy z kabelky, kde sme predstavovali autorky, ktoré napísali jednu či dve knihy. Pokračujeme autorkami, ktoré majú určitý cveng, autorkami, ktoré sú viac čítané. Tak sme pozvali aj Denisu Fulmekovú,“ objasnila T. Babincová. Pridala aj to, že sa im v rámci knižnice podarilo vytvoriť skupinu čitateliek, ktoré chodievajú na besedy takmer pravidelne. „Nesedia však na nich ako pred televíznou obrazovkou, ale ide vždy o živé besedy so záujmom o to, čo čítali v knihách a s túžbou spoznať ich autorky,“ uzavrela riaditeľka.
Denisa Fulmeková si našla v Ružomberku čas aj na rozhovor, a tak sme sa dotkli nielen témy ženských románov, v ktorých išla s vlastnou kožou na trh. Dovolila totiž nazrieť priateľom, ale i neznámym do svojho intímneho sveta. Pozreli sme sa však spolu bližšie aj na tarot a jej vnímanie kariet.
Takže tarot. Čo pre vás znamená?
- Nástroj sebapoznávania a vzdelávania. Venujem sa mu asi sedemnásť rokov a v rámci jeho štúdia som sa priblížila aj k ďalším zaujímavým oblastiam: histórii, mytológii, psychológii či výkladu symbolov. Dokonca som začala vnímať tarotové karty ako istý druh kultúrneho dedičstva, cez ktoré sa dokážem dotýkať aj umenia. Tarot má mnoho vrstiev a vnímať ho len ako vešteckú pomôcku by bolo voči nemu dehonestujúce. Podľa toho, ako k tarotu pristúpime, takú hodnotu pre nás môže mať. Žiaľ, na verejnosti je vnímaný práve cez veštice, ktoré chcú zbohatnúť na jeho výklade. Je to podobné ako v známom a často omieľanom prirovnaní, že nožom môžeme natrieť chlieb, ale môže byť z neho aj vražedný nástroj.
Pomáha vám tarot pri písaní?
- Myslím si, že ma dopĺňa ako osobnosť. Prostredníctvom tarotu prenikám do pre mňa neznámych končín ľudského poznania a vzdelávam sa. Je jednou časťou mozaiky, prostredníctvom ktorej sa mi lepšie darí spoznávať ľudí a v nich aj seba samú. V každom človeku sa totiž nejakým spôsobom zrkadlím, rovnako ako sa každý zrkadlí v ostatných. Cez vzťahy s druhými zisťujem, či je môj sebaobraz pokrivený, alebo či je dobre namaľovaný, alebo čo by som na ňom ešte mala vylepšiť.
Sedí vám zaradenie vás ako autorky do ženskej literatúry?
- Ako kedy, ale v zásade mi neprekáža. Myslím, že pod ženskou literatúrou môžeme rozumieť aj príbehy, ktoré rozprávajú ženy iným ženám. Nepovažujem to za niečo zavrhnutiahodné. Usilujem sa teda robiť to, čo robiť viem, píšem to, čo písať chcem a kto ma kde zaradí a kde ma kto má, to je starosť alebo problém toho človeka, ktorý ma posudzuje.
Ako vnímate po čase to, že svojimi prvými knihami ste šli s kožou na trh?
- Či to neľutujem? Nie. Vôbec. Je to síce ťažké, najmä niekedy, keď sa kritika obráti proti mne ako osobe, nie mne ako autorke. Určite nie je príjemné, keď si prečítam v reakciách na internete, že „... autorku by som poslala do zadku pre to a to...“, ale na druhej strane, nikomu neupieram právo takého vnímania. Jednoducho, vyvolala som v ňom istú rezonanciu, a beriem to. V podstate ani v negatívnych reakciách na internete som sa nedočítala, že by ma zavrhli ako autorku, skôr zavrhli môj pohľad na vec.
Je ťažké premietať svoj život do kníh a deliť sa o to, čo som práve prežila, no na druhej strane je to veľmi oslobodzujúce. Vďaka tomu, že som časť svojho života vložila do kníh, som vyrovnaná so svojím osudom, a knihy vnímam ako príbehy, ktoré som vyrozprávala priateľom. Jednoducho, zverila som sa čitateľom, možno som si z nich urobila dobrých priateľov, možno nepriateľov, ale človek vždy nesie toto riziko, keď sa otvára druhým.
Samozrejme, mám aj kladné spätné väzby. Negatívne, žiaľ, v človeku viac rezonujú a dobrých nikdy nie je dosť. Každý autor je, myslím si, v tomto nenásytný. Pri niektorých témach som možno aj vo svojom bližšom okolí rozhovorila iné ženy a ony sa odvážili rozprávať o probléme, ktorý som stvárnila prozaicky. Povedzme téma straty nenarodeného dieťaťa či popôrodná depresia. Niekedy dôvera vyvolá dôveru, čiže spätná väzba je často aj ľudsky veľmi pekná a povzbudivá.
Vo vašich knihách nie je materstvo len pohoda. Keď sa teraz pozriete na svoje materstvo, ktoré momenty sú pre vás také najchvíle.
- Asi tie, v ktorých dieťa už dokáže lásku vracať. Tie, keď vidím, že sa rozvíja, že niečo z oboch rodičov už načerpalo a transformuje to do svojho detského sveta. Kratunké okamihy hlbokého porozumenia. Napríklad aj pri pohľade dieťaťu do očí, keď sa v nich zračí obdiv k rodičom, láska, ktorú nám nikto iný okrem dieťaťa na svete nedá. To je bezkonkurenčný pocit. Nedá sa prirovnať ani k láske muža a ženy, pretože láska detí je celkom iná. Je všeprijímajúca. To sú najkrajšie okamihy materstva. Pre mňa boli začiatky materstva v oboch prípadoch náročné, ale som rada, že som mala šťastie matkou sa stať.
Pomáhajú vám dcéry vo vnímaní žensko-materského sveta?
- Pomáhajú, staršia je veľmi empatická a rozumná, mnoho vecí vie možno spracovať na lepšej úrovni ako ja. Do značnej miery môžem povedať, že sa od oboch dievčat veľa vecí učím. Mám totiž pocit, že deti prichádzajú na svet, aby nás niečo naučili. My sa síce snažíme ich nejakým spôsobom učiť, usmerňovať a vychovávať, ale to sú naše chabé snahy dieťa okresať a ovládať. V podstate sa pri deťoch učíme, ako pracovať na sebe.
Odkiaľ beriete námety?
- Niekedy zarezonuje náhoda alebo vypočutý dialóg, stačí napohľad nevýznamná drobnosť a človek začne fabulovať. Neexistuje nijaký kľúč na to, odkiaľ vziať príbeh. Väčšinou ide o spontánny okamih, ktorý sa skĺbi s chuťou si sadnúť a príbeh napísať. Samozrejme, je obrovské množstvo príbehov, ktoré možno preleteli okolo mňa a nezachytila som ich, nestiahla som ich za nohu a nenapísala.
